Rozhovor so Štefanom Svitekom

23.11.2017

Naše družstvo mužov získalo pre túto sezónu výraznú posilu. Po dlhých rokoch sa do materského klubu vrátil Štefan SVITEK. Skúsený basketbalista (40), ktorý sa pýši titulom Najlepší basketbalista Slovenska za rok 2003, výrazne pomôže nášmu mladému tímu hlavne v podkošovom priestore ale jeho rady určite pomáhajú spoluhráčom aj mimo ihriska. O tom, že zatiaľ je veľmi platnou posilou svedčí aj výkony a výsledky mužov, veď po 7.kole skupiny západ sú naši seniori na čele 1.ligy Mužov s bilanciou 6 víťazstiev a len jediná prehra. Štefan trávi na palubovke priemerne necelých 27 minút, počas ktorých si pripisuje 15,8 bodu a viac ako 9 doskokov. My sme Štefana vyspovedali na rôzne témy. Najskôr sme ho poprosili aby nám priblížil svoju kariéru:

Z Považskej som odišiel ihneď po maturite. Získal som angažmán v Chemosvite Svit kde som naštartoval svoju profesionálnu kariéru. Tu som strávil šesť rokov, po ktorých som sa presunul do nemeckého Karlsruhe čo bolo asi najplodnejšie obdobie mojej kariéry, zahral som si najvyššiu súťaž – bundesligu. Popritom som absolvoval štvormesačnú anabázu v Pardubiciach, kde sme získali pekné tretie miesto. Bohužiaľ, práve v tom období prišla celosvetová ekonomická kríza a viaceré kluby mali problémy s peniazmi. Dostal som ponuku z Luxemburska, ktorá však bola spojená so zamestnaním. Po kratšom váhaní a porade s rodinou som ju prijal a strávili sme tam napokon pekných 9 rokov. No a pred touto sezónou som sa napokon po 22 rokoch vrátil do rodnej Považskej Bystrice.

Môžeš nám priblížiť svoje pôsobenie v nemeckej bundeslige? Čo od hráčov v takto kvalitnej súťaži požaduje tréner či vedenie klubu?

Na pôsobenie v Nemecku mám príjemné spomienky. Prežil som tam pekné obdobie, veľa som sa tam naučil, či už basketbalovo alebo osobnostne. K Nemecku sa mi viažu aj dve najkrajšie spomienky – spoznal som tam svoju manželku a narodil sa mi syn. Ale samozrejme, že v zahraničí sú na legionárov kladené oveľa vyššie požiadavky ako na domácich hráčov, samozrejmosťou je disciplína a stopercentný prístup ku všetkým povinnostiam. Tlak od trénera či vedenia spočíva v tom, že hráč musí byť po celú sezónu koncentrovaný a snažiť sa hrať na čo najvyššej možnej úrovni lebo na jeho zakopnutie čaká niekoľko desiatok ďalších hráčov, ktorí ho môžu nahradiť.

Aké podmienky si naopak „užíva“ bundesligový hráč?

Je to podobné ako aj na Slovensku. Profesionálny hráč sa v podstate nemusí o nič starať, „len“ podávať stopercentné výkony a starať sa o seba – čiže vhodne sa stravovať, mať dostatočnú regeneráciu atď. Plus sme sa zúčastňovali marketingových akcií pre sponzorov alebo na propagáciu klubu.

Čím ťa obohatilo pôsobenie v zahraničí?

Ako som už spomínal, zrejme najviac ma toto pôsobenie posunulo z osobnostnej stránky, keďže spočiatku som sa boril aj s jazykovou bariérou. Bol som ako sa hovorí hodený do vody, spočiatku som si musel vybavovať aj administratívne papiere a to som neovládal nemčinu, takže začiatky boli naozaj ťažké. Ale posunulo ma to vpred, motivovalo a zároveň som si aj viac vážil tú možnosť hrať v zahraničí a úspechy, ktoré som dosiahol.

Čo ťa viedlo k návratu domov po toľkých rokoch?

To by bolo treba asi obšírnejšiu odpoveď... Obaja aj s manželkou sme mali v Luxembursku časovo náročnú prácu, trénovali sme popritom dve družstvá a ja som ešte aj hrával takže sme boli naozaj vyťažení. Nepoznal som v podstate skoro žiadne voľno a bol som už z toho vyčerpaný. Naskytla sa nám možnosť na návrat domov, dostali sme pracovnú ponuku a tak sme sa rozhodli, že ju využijeme, keďže tu máme rodinu aj priateľov a myslím, že sme urobili správny krok.

Ako sa ti pozdáva súčasné považskobystrické seniorské družstvo?

Väčšinou sú tu mladí chlapci, ktorým by som mohol robiť druhého otcaJ  ale je tu veľa šikovných, talentovaných hráčov. Potrebovali by však zapracovať na disciplíne. Ale myslím, že viacerí by mohli byť dobrými basketbalistami ak sa vydajú správnym smerom.

S akými ambíciami si prijal ponuku nášho vedenia a čo je tvojou úlohou v tíme?

Mojou ambíciou bolo konečne si zahrať za seniorov Považskej Bystrice. Je to môj prvý a možno že aj posledný rok v považskobystrickom seniorskom basketbale. A moja úloha? Som predĺžená ruka trénera na ihrisku, usmerňujem a povzbudzujem chlapcov na ihrisku. Takisto na tréningoch sa snažím pomôcť, poradiť.

Počas svojej kariéry si viackrát obliekol ten najcennejší dres – reprezentačný. Čo pre teba znamená reprezentovať Slovensko?

Je to bezpochyby česť. Odkedy som ako malý chlapec chytil do ruky basketbalovú loptu tak som sníval o tom, že raz oblečiem národný dres. Naozaj, vždy to bola pre mňa česť a myslím, že pre každého slovenského basketbalistu to je tá najväčšia pocta keď si môže obliecť reprezentačný dres.

Ako sa podľa teba zmenil basketbal za tie roky čo si ho hral ako profesionál, resp. v zahraničí?

Myslím, že sa výrazne zmenil. Je oveľa dynamickejší, rýchlejší aj keď je to možno troška na úkor techniky, takisto v súčasnom basketbale je aj oveľa viac taktiky. Je ale troška ťažké to porovnávať lebo som počas kariéry aj zmenil pozíciu, na ktorej som hral. Ale najväčšiu zmenu vidím v tej dynamike celej hry.

Čo poradíš mladým basketbalistom v našom klube aby aj oni dosiahli takú kariéru ako ty?

Určite to chce stopercentný prístup k basketbalu, snažiť sa pracovať na maximum na každom jednom tréningu a vyťažiť z nich čo najviac. Myslím, že tu v Považskej majú chalani na to všetky predpoklady a taktiež výborného trénera. Mali by mať šťastie na zranenia, aby boli zdraví, to je základ. Ak už sa dostanú do zahraničia treba mať šťastie na trénera, to je taktiež veľmi dôležité, ja som toto šťastie mal.

Štefanovi ďakujeme za rozhovor a veríme, že aj naďalej bude so svojimi spoluhráčmi podávať čo najlepšie výkony a zabávať divákov v Športovej hale počas mužských zápasov.

Peter Roman

Foto: Milan Kováčik